Načaj
Dámy chceli ísť na čaj do Otvárača. Otvárač je najvyššia budova s dierou na svete, ktorej vrch vyzerá ako otvárač na fľaše.
Náš tlmočník, Číňan žijúci na Slovensku, jasne povedal, že on tam nepôjde. Vysvetlil nám, že japonský majiteľ, ovládajúc feng-šuej postavil tú budovu v tvare bajonetu zapichnutého do čínskej zeme. Ako odpoveď postavili Číňania prakticky hneď vedľa Otvárača najvyššiu budovu v Ázii v tvare pošvy.
Japonský bajonet vpravo (492m), čínska pošva vľavo v oblakoch (632m).
Okolo desiatej večer sme sa vyviezli na 87. poschodie do čajovne a začali sme sa kochať výhľadom. Bola buď nízka oblačnosť, alebo vysoká hmlivosť, ale okolité domy boli exhibične vysvietené a skutočne zlá viditeľnosť začínala nad nami. Bude čo fotiť. Vtedy sa ukázalo, že väčšina prítomných dám chce radšej ísť do baru o pár poschodí vyššie.
V bare nás uviedli k stolu pri okne, kde sme zistili, že kvôli oblakom nebudeme mať zaujímavý výhľad. Moja stolička bola priamo pri okne doslova nad výduchom klimatizácie, z ktorého fučal ľadový vzduch, ktorý intenzívne chladil všetko, čo mal v ceste.
Uvítal som, že Denisa sa chcela radšej ísť von prejsť a porobiť nejaké fotky. Tiež som mal so sebou foťák, netúžil som po hluku ani alkohole a nechcel som skončiť so zápalom prostaty, tak som sa pridal. Výškové budovy sú v Šanghaji vysvietené, niektoré priam robia svetelnú šou. Boli sme blízko Perly Orientu a ďalších viac či menej impozantných budov. Vyšli sme na mimoúrovňový chodník, ktorý s dĺžkou vyše kilometra umôžňuje návštevníkom Šanghaja prechádzať sa mimo cestnej premávky a kochať sa výhľadom na okolitú architektúru.
Perla na chodníku (momentálne v ružovom).
Výškové budovy trpezlivo pózovali, turisti a iní blázni fotili jedna radosť. Keď sme sa o jedenástej dostali k Perle Orientu, budovy ukončili večerné predstavenie a znížili osvetlenie na nočné minimum. Policajti (alebo nejakí zamestnanci - asi mesta) všetkým mierne, ale jasne naznačili, že nadzemný chodník treba vyprázdniť.
Zišli sme dolu, kúpili sme si vo večierke čaj, zistili, že nám práve ušlo posledné metro a objednal som taxík. Na tohtoročný výlet do Číny som išiel riadne pripravený - mal som v mobile virtuálnu simkartu, ktorá mi umožňovala využívať dátové spojenie do čínskej aj mimočínskej siete, a zároveň som mal cestovné konto v banke, ktorá mi umožnila platiť kartou. Vďaka tomu som bol schopný objednávať a platiť taxík, platiť v obchodoch - a to všetko cez mobil. To je v Šanghaji ten najjednoduchší spôsob.
Shanghai Tower (632m).
Odviezli sme sa k hotelu, prešli sme asi päťdesiat metrov, aby sme pozreli otváracie hodiny obchodu PinPin Tea a išli sme späť do hotela. Vtedy som si spomenul, že som ešte neposlal platbu za jazdu taxíkom, a pri tej príležitosti som prišiel na to, že nemám mobil.
Po prvé – nemohol som zaplatiť taxík, po druhé, bez funkčného dátového spojenia zrejme nespojazdním platby cez svoju digitálnu banku, po tretie – mal som v mobile nahraté dve karty na platenie. Aj keby som si kúpil nový mobil, nemohol som v ňom spojazdniť všetko potrebné, lebo z hlavy nevedel všetky potrebné heslá. Preto bolo dôležité nájsť stratený mobil – v Šanghaji s jeho 27000000 obyvateľov.
Boli sme ubytovaní v hoteli, aké vídam iba vo filmoch – bol menej ako sto metrov od najľudnatejšej pešej zóny v Šanghaji (s cca miliónom pešiakov denne), s práčovňou, v ktorej vypranie môjho osemnásťeurového trička stálo päť eur a hlavne — s consierge-om (vraj to je komorník, z pôvodného spoluotrok). Zamieril som k nemu, vysvetlil som mu situáciu (vedel po anglicky) a poprosil som ho, či nemôže skúsiť zavolať taxislužbu, aby sa šofér pozrel, či mi nezostal mobil v aute. Bolo okolo polnoci. Kým spoluotrok bojoval s telefónnym systémom taxislužby, išiel som prezrieť tých päťdesiat metrov okolo hotela, či mi tam ten nešťastný mobil nevypadol. Ak vypadol, niekto ho stihol zobrať. Keď som sa vrátil do hotela, spoluotrok povedal, že nájsť konkrétneho šoféra chvíľu trvá. Išiel som hore na izbu, pochválil som sa spolubývajúcemu – nášmu tlmočníkovi Wangovi, čo som spáchal, uistil som ho, že môže pokojne ležať, lebo mám človeka, ktorý sa tým problémom zaoberá.
Komorník nášho hotela v akcii.
Keď som zišiel dolu, spoluotrok mi povedal, že šoféra našli, prezreli auto aj záznamy z kamery v aute, ale nič nenašli. Povedal som si, že miesto, kde nás taxík nabral, bolo pomerne prázdne, tak som šiel na izbu a potešil som nášho tlmočníka prosbou, aby sa so mnou trepal na druhý breh rieky, lebo bez mobilu som si nemal ako objednať taxík. To už bola skoro jedna hodina po polnoci. Wang sa obetavo zdvihol z postele, obliekol sa a zavolal taxík.
Naše nástupisko bolo prázdne a tmavé – to dávalo neistú nádej, že by tam mobil v tmavom puzdre mohol ešte stále byť, aj keď o 50 metrov ďalej boli stále otvorené nonstop potraviny. Nebol tam. Nijaký nálezca ho neodovzdal do potravín. Poďakoval som Wangovi a poprosil som ho, aby objednal taxík naspäť. Povedal, že najprv počkáme na políciu, lebo je možné, že nájdený mobil niekto nahlásil polícii, alebo, že nám pomôžu inak.
Zľava: Otvárač, Jin Mao Tower, Pošva.
Základná úloha policajta pri príchode na miesto činu je dať najavo, kto je tu policajt. To platí aj v Šanghaji. Wang mu rýchlo vysvetlil situáciu, šéf zásahu pochopil, akého mumáka z Európy má pred sebou a síce ešte stále razantne, ale bez akéhokoľvek náznaku napätia nám pokynul do auta a išli sme na miestnu policajnú stanicu. Nechali nás aj s dozorom v miestnosti s prepážkami, kde sa cez deň vybavujú menej potrhlé stránky, než som bol ja a povedali, že máme čakať. O pár minút sa za prepážkou ukázal mlado vyzerajúci človek, ktorý až na maličký nápis „POLICE“ na ľavej hornej hrudi, vyzeral že má niekde za dverami zemiakové čipsy a v elegantnej tmavej teplákovej súprave pozerá The Big Bang Theory alebo IT Crowd. Volajme ho pracovne Lojzo, staršie ročníky možno budú vedieť prečo. Lojzo bol svižný, vedel dobre po anglicky a už keď sme ho nasledovali do útrob policajnej stanice, bolo jasné, že je to ajťák. Hovoril jazykom môjho kmeňa a zjavne mal zmysel pre čínsky aj západný humor.
Doviedol nás do miestnosti, kde sledovali kamery, boli tam asi traja ďalší uniformovaní policajti. Pri ich krátkej porade to vyzeralo, že Lojzo tu buď velí, alebo má aspoň najjasnejšiu predstavu, čo robiť. Posadil nás k monitoru, našiel kameru, ktorá snímala presne to miesto, kde sme čakali na taxík, a prešiel s nami veľmi dlhý záznam od chvíle, čo sme nastúpili do taxíka. Motalo sa tam pár ľudí, ale nikto okolo miesta, kde som si mobil pamätal naposledy. Keď sa tam začali motať dve indivíduá, z ktorých jedno došlo až tam, kde som predtým stál ja, začal som rozmýšľať, či teraz začne televízne sledovanie tých ľudkov po záznamoch z kamier. Potom sa tam zjavilo aj policajné auto. Boli skoro tri hodiny v noci, tak sa ani nehanbím, že som si myslel, že tí dobrodinci našli mobil a ohlásili to polícii, keď mi konečne docvaklo, že na obrazovke som ja s Wangom a policajti, ktorých sme privolali... Lojzo sa uistil, že sme všetci na základe záznamov z kamier dospeli k názoru, že nebolo vidno nikoho, kto by zobral stratený mobil.
S pocitom, že pre nás ochotne urobili, čo sa dalo, a ešte nám dali oficiálny záznam pre policajnú stanicu pri hoteli, sme sadli do taxíka.
Na druhý deň som síce bez zbytočných nádejí, ale s pocitom, že to tým ochotným policajtom z Pudongu dlhujem, šiel na policajnú stanicu pri hoteli a čuduj sa svete - ani tam sa môj mobil nenašiel.
Druhú polovicu pobytu som fungoval s čínskym mobilom, ktorému som rozumel najmä koľko je hodín, ale mohol som aspoň komunikovať s ostatnými z partie, a s mnohým vyberaním hotovosti na platby pre prekvapených obchodníkov, ktorí nevidia hotovosť príliš často.
