Oheň, voda, kapusta
Dostal som sa do (krízy) stredného veku (toto označenie ma trochu desí, lebo čím dlhšie sa okolo seba pozerám, tým menej mám chuť dožiť sa stovky – preto dúfam, že stred svojho veku mám už za sebou). Bol som si po radu, aby som vedel, čo môžem so sebou robiť. Jedno z odporúčaní, ktoré som si zapamätal, bola biela akapusta. Najlepšie nefermentovaná. Cestou späť do práce som si povedal, že sa zastavím v Auparku na čínu, tam je vždy vegetariánske aj mäsiánske jedlo, ktoré obsahuje dosť kapusty. Budem mať celkom dobré teplé jedlo, ktoré bude približne v súlade s radami, ktoré som práve dostal.
Nechal som auto v parkovacom dome na konci Auparku a cestou k niekdajšiemu stredu som rozmýšľal, ktorý záchod využijem. Nakoniec som si povedal, že ten, ktorý bude najbližšie k môjmu cieľu – už to začínalo byť akútne. Postavil som sa k pisoáru a ako si tak močím, zrazu počujem z reproduktorov zhruba toto: „V budove vypukol požiar, prosíme návšetvníkov aj predajcov, aby ihneď opustili budovu označenýým východom.“ Asi by ma museli naozaj oblizovať plamene, aby som nedokončil, čo som mal začaté, ale hneď ako to šlo, som vyrazil na chodbu. Decentné malé červené svetlá na spodnej časti zábradlia pavlačí blikali, ale bez toho rozhlasového varovania by som si ich možno väbec nevšimol. Neboli v mojom bežnom zornom poli a decntnosť pri vyhlasovaní poplachu síce môže pomôcť zabrániť panike, ale predsa...
Ľudia na chodbách pôsobili, že asi zaregistrovali hlásenie, ale nemal som pocit, že by prevládalo smerovanie k najbližšiemu východu. Zbežne som sa poobzeral a – nevidiac znaky priameho ohrozenia – som sa rozhodol, že než vyjsť najbližším východom von, radšej si skočím do auta pre kabát. Vonku bolo asi -8° C a som vo veku, kedy čakanie na mraze na rozuzlenie mohlo zamávať s mojím zdravím.
Obchody, okolo kotrých som prechádzal, spravidla zatvárali, alebo už mali zavreté. Ochrankári sa snažili nasmerovaťť ľudí von. Jeden z nich trochu bezradne stál pre Panta Rhei, kde sedeli ľudia v kaviarni a vyzerali, že taká drobnosť ako požiar nestojí za pozornosť.
Keď som prešiel do parkovacieho domu, videl som, že výjadzová rampa funguje. Sadol som do auta a zaradil som sa do súvislého ťahu smerom von. Vonku som sa vyhol stisku pri výjazde z kruháča na Einsteinovu, v Bille som si kúpil bagetu a tváril som sa, že odporúčania, ktoré som dostal, ešte nenadobudli platnosť.
V robote, a potom aj večer doma, som sa snažil zistiť niečo o tom, čo sa vlastne stalo. Zjavne sa nestalo nič, čo by stálo za zmienku v médiách. Aby som parafrázoval: ak požiarny poplach nie je v médiách — stal sa vôbec?
