Z ukážok tvorby postihnutého francúzskeho periodika som som získal dojem, že momentálne sa najhlasnejšie oháňajú slobodou slova ľudia, ktorí si stanovili ako prioritu zverejnňovanie najrôznejších urážok. Niekto z toho časopisu sa dokonca vyjadril, že takéto niečo čakal. Samozrejme – keby podobné urážky šírili v menšej dedine, tak by im chlapi naložili pár na chrbát, aby pochopili, že sa majú správať slušne.
Rozhodne neprajem rodinám obetí ich stratu, ale je pre mňa ťažké vnímať prinajmenšom niektorých autorov z časopisu za nevinných.
Zároveň ma veľmi zaujalo, že sa nájdu ľudia, ktorí vedia dať parížske udalosti aj do iného než väčšinového kontextu: Chris Hedges: „Je suis Charlie“ jako nulové alibi
Známy patavedec Karol Jesenák splodil okrem nejedného patafaktu aj značné množstvo artefaktov, ktoré si môžete pozrieť na výstave v AMOS-e...
Ešte stále sa niektorí ľudia pozastavujú nad technógiou stavieb ríše Inkov. Tu je jednoduché vysvetlenie.